ROZHOVOR: Nie je to ako práca v korporáte, vybrali sme si ju srdcom

Potenciál žien v technických odvetviach je obrovský a ich pôsobenie v priemyselných spoločnostiach nezastaviteľné. Našťastie. Ženy už bežne stretávame na riadiacich a líderských pozíciách a už i v špecifických, MODERNÝCH ODVETVIACH PRIEMYSLU. Priemyselné podlahy k týmto segmentom patria. Nielen o tom, či do tohto sektora ženy prinášajú iný vietor a „drive“, sme sa rozprávali s tromi zamestnankyňami Proreca – Ing. Miriam Chmelinovou, Ing. Janou Strakovou a Dagmar Bečárovou.

Pracujete v segmente, ktorý je vo všeobecnosti vnímaný ako typicky mužský. Čo tomu predchádzalo? Aká bola vaša cesta do sveta priemyselných podláh?

Jana: Táto cesta nebola ani tak o segmente, ako o pracovnej pozícii. Navyše, po absolvovaní pohovoru bolo rozhodnutie otvoriť dvere do sveta priemyselných podláh jednoznačné – v tom sa zhodujeme všetky. Aj keď u každej z nás sa nástup do práce spája s iným príbehom, ich spoločným menovateľom je príjemné prostredie vďaka kolektívu.

Miriam: O prácu som sa uchádzala podľa pracovnej pozície, čiže toto odvetvie bolo viac-menej náhodné. Vtedy, pred 16 rokmi, som bola iba tretia žena vo firme. Nepociťovala som však nejaké rozdiely ohľadom kategorizácie na mužskú a ženskú sféru (hoci aj moje pracovné zaradenie na pozícii HR, teda personalistika, má na tom svoj podiel). Od prvej chvíle som vedela, že pôsobenie vo firme nechcem počítať na prstoch jednej ruky. Keďže som mala pocit, že tu mám dlhodobú perspektívu, odmietla som i ponuku z mojej predchádzajúcej práce.

Ing. Jana Straková: „Zabezpečujem marketingové a PR aktivity spoločnosti a tiež podporu obchodu pri domácich a zahraničných projektoch. Vo voľnom čase rada prekonávam samu seba a plním si svoje športové sny. Čo ma skutočne nebaví, je sedieť v piatok večer doma.“

Jana: Pamätám si, ako som absolvovala pracovný pohovor s pánom Holendom a Mirkou. Cítila som sa príjemne, vnímala som ten priateľský vzťah, že to nie je ako pri práci v korporáte, „chladné a studené“. Urobila som rozhodnutie srdcom – prijali ma totiž aj do inej spoločnosti, no ponuku som odmietla, napriek tomu, že tá pracovná pozícia bola finančne zaujímavejšia. Spätne to vnímam ako najlepšie rozhodnutie.

Dagmar: Vo firme síce pracujem len druhý rok, ale potvrdzujem to, čo aj moje kolegyne – ľudia, s ktorými som prišla v mojich firemných začiatkoch do kontaktu, či už na pohovore, alebo aj neskôr v kolektíve, ma len utvrdili v tom, že moja voľba bola správna. Podotýkam, že bola aj jednoznačná, hoci som sa taktiež rozhodovala medzi Prorecom a ďalšou spoločnosťou.

Na Slovensku máme stále pomerne nízke percento žien zamestnaných v oblasti stavebníctva. Akoby sa mu akosi automaticky vyhýbali. Myslíte si, že to súvisí s tradičným chápaním tohto odvetvia alebo aj s reálnymi obavami, ktoré sa týkajú náročných pracovných aktivít?

Zhoda dám: Zrejme to súvisí s určitým všeobecným nezáujmom. Jednoducho, ženy skôr vyhľadávajú a viac uprednostňujú také sféry zamestnania, ktoré sú im prirodzene blízke. Dôvodom môže byť pocit istoty, že pracujú v „niečom, čo poznajú“. K obavám môže patriť i predpoklad, že ide o mužský segment, kde žena nebude mať rešpekt. Všetko je však o ľuďoch.

Ktoré aktivity tvoria váš pracovný zoznam?

Miriam: Začínala som ako asistentka, ale ako firma postupne rástla a rozširovala sa, pribúdali aj pracovné povinnosti. Postupne som sa vypracovala na HR manažérku a do mojej kompetencie spadá i personalistika, s tým, samozrejme, spojená komunikácia, ale napríklad aj ekonomické záležitosti firmy. V súčasnosti je nás vo firme takmer päťdesiat, no predtým bolo nutné obsiahnuť viacero pozícií. Ale to je na tom to zaujímavé – človek vidí do viacerých vecí a oblastí a má príležitosť veľa sa naučiť.

Jana: Zabezpečujem marketingové a propagačné aktivity spoločnosti, ako aj podporu obchodu pri zahraničných a domácich projektoch. Čo sa týka náplne práce, nadviažem na slová Mirky – z času na čas sa objaví situácia, ktorú treba riešiť, aj keď je pre nás niečím úplne nová. Ak na ňu vo firme neexistuje konkrétna pozícia, neznamená to, že sa jej zľakneme. Naopak, vytvoríme svoje know-how a hlavný tvorca sa potom stáva realizátorom podobných aktivít aj v budúcnosti, ak sa zopakujú. Takýmto spôsobom sa nám do pracovnej náplne nabalilo veľa rôznorodých úloh a niektoré boli skutočne mimoriadne náročné. Na druhej strane, toto sú presne záležitosti, pri ktorých sa najviac naučíte. To, čo nás posúva vpred, nie je denná rutina, ale „neočakávané novinky“, s ktorými sa treba popasovať.

Dagmar: Ku mne sa dostávajú podklady na vytváranie cenových ponúk, pracujem na príprave stavieb. Čítam technické a sprievodné správy, riešim, o akú podlahu má zákazník záujem, kreslím realizačné výkresy, zakresľujem výstuže, dilatácie podláh, vypočítavam materiál. Mojou úlohou je i zaznamenávanie každej zmeny na stavbe, ktorá sa udeje – to je totiž smerodajné pre realizáciu aj samotnú cenu.

Vidíte v rodovej diverzite na pracovisku výhody či nevýhody, prípadne iný pohľad na riešenie situácií?

Zhoda dám: V súčasnosti je nás vo firme 49, z toho 9 žien. Aj keď sa to možno stále zdá byť malé číslo, ženský kolektív sa rozširuje – vo firemných začiatkoch tu boli iba 3 zástupkyne nežného pohlavia. Rodovú diverzitu nijak zvlášť nevnímame, respektíve ju nikto nerieši. Muži k nám pristupujú s rešpektom a to platí aj naopak.

V čom je vidieť určitý rozdiel, to sú schopnosti a prístup. Muži myslia viac analyticky, sú i trochu odvážnejší, no my ich zase usmerňujeme. Rozdiely sa však nedajú úplne zotrieť. Každý v niečom vyniká, má určité vlohy, danosti. Muži ich potom môžu odpozorovať od žien a ženy sa zase priučiť tým „chlapským“. Áno, niektoré ženy dokážu zastať mužskú prácu na sto percent, ale je fajn, keď sa mužský a ženský svet prelína.

Dagmar Bečárová: „Ako hovoria moje deti, v práci kreslím šnúry… V preklade to znamená, že pracujem na príprave stavieb, kreslím realizačné výkresy, zakresľujem výstuže, dilatácie podláh atď. Relax je pre mňa prechádzka v lese, ale aj ťažší výstup v horskom teréne. Keď mám možnosť, pred ruchom mesta uprednostním pobyt v prírode.“

Takže to nie je o rozdelení na mužské a ženské disciplíny, ale o vedomostiach, schopnostiach a zručnostiach. Myslíte si, že ženy sa môžu presadiť kdekoľvek a na akejkoľvek pozícii? Čo im to podľa vás sťažuje?

Jednoznačná zhoda dám: Podmienky doma. Väčšinou platí, že ženy si nemôžu dovoliť stráviť v práci toľko času ako muži – najmä, ak majú rodinu. Žena myslí na to, čo ju čaká doma po návrate z práce – nastupuje do „druhého zamestnania“. Tým, samozrejme, nechceme povedať, že muži pri rodinných záležitostiach nie sú nápomocní. Problém presadiť sa však pramení najmä z toho, že žena si len málokedy môže dovoliť byť v práci „od rána do večera“.

Vráťme sa k pracovným pozíciám. Stavebné technológie, priemyselné podlahy – na prvý dojem to znie ako veľmi špecifický, odborne skutočne náročný, no možno trochu nezáživný segment. Platí to o vašom pracovnom prostredí?

Dámy spoločne: Naopak, naše pracovné dni sú pestré a dynamické. Aj v kancelárii to vie byť rozmanité, niekedy dokonca hektické. Tak či onak, hovoríme o veľmi rôznorodých činnostiach. To je to, čo máme na našej práci najradšej – rôznorodosť, nie rutina. Je prirodzené, že niektoré aktivity robíte radšej, iné máte v obľube menej, ale tak to je asi všade. Dôležitý je v tomto prípade kolektív, pretože ten formuje pracovné prostredie. A za ten môžeme byť v Prorecu vďačné.

Ženský element je v stavebníctve aj naďalej skôr výnimočný. Prekvapujú ženy svojou prítomnosťou na stavbe?

Dagmar: Dnes už nie. Komunikujem s technikmi, prípadne s projektantmi podľa situácie a konkrétnej zákazky. Nikoho nezarazí, že som žena. Napriek tomu, že pomer žien a mužov v stavebníctve je výrazne nevyvážený, svojou prítomnosťou nešokujeme. To platí, myslím, všeobecne, no ak vychádzam čisto z mojej osobnej skúsenosti, odvažujem sa už povedať, že žena v stavebníctve nie je nič neobvyklé – zo svojho okolia poznám veľa žien pracujúcich v stavebnom sektore.

Ak si máme predstaviť betónovú podlahu pre veľkú priemyselnú halu a potom betónovú podlahu pre malú rodinnú firmu – my, laici, by sme odhadovali, že zásadný rozdiel medzi nimi bude v mechanickej odolnosti. Dámy, je na tom niečo pravdy?

Jana: Nie. Nezáleží na tom, či ide o malú alebo veľkú plochu. Záleží na jej využití – aj malé plochy môžu byť extrémne namáhané – a podľa toho si každá môže vyžadovať niečo iné. Zatiaľ čo jedna musí odolávať veľkému mechanickému zaťaženiu, iná môže byť namáhaná skôr chemicky, prípadne musí odolávať teplotným zmenám… Toto je veľmi obsiahla a značne technická téma. Je dôležité povedať, že okrem Dagmar ani jedna nemáme stavebné či technické vzdelanie a nechodíme fyzicky na stavby. Všetko, čo o podlahách vieme, sme sa naučili priamo v Prorecu. Viete, keď roky každý deň riešite podlahy, veľa sa na vás „nalepí“, ale nerady by sme fušovali do odborných tém – to sú presne tie, na ktoré máme u nás vo firme expertov. A sú nimi muži. My v kancelárii vnímame rozdiely pri realizácii malej haly a veľkej priemyselnej budovy skôr z hľadiska náročnosti na administratívu, bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci, certifikáty, personálne záležitosti…

Ing. Miriam Chmelinová: „Som HR manažérka, a keďže moja práca je z veľkej časti o komunikácii s ľuďmi, vo voľnom čase rada vypnem v prírode, kde si užívam čas s rodinou. Ubíja ma nečinnosť, svet okolo mňa sa proste musí hýbať.“

Kto sú klienti spoločnosti Proreco? Darí sa vašim podlahám aj na zahraničných trhoch? Líšia sa realizácie v iných krajinách od tých na domácej pôde?

Miriam: Rozdiely nie sú priepastné, ale všimnete si ich. V Maďarsku majú napríklad povinný elektronický stavebný denník. V Dánsku sa zase môžeme spoľahnúť na lepšiu stavebnú pripravenosť – čo a kedy sa dohodne, to platí. Na Slovensku sa termíny zvyknú posúvať a naťahovať. Rozdiely existujú aj v drobnostiach, ktoré v konečnom dôsledku citeľne uľahčujú procesy. Príkladom je aplikácia, vďaka ktorej pracovníci presne vedia, kedy ide ďalší domiešavač, ako ďaleko je od stavby a pod.

Jana: V súčasnosti fungujeme v pomere tri ku dvom – asi 60 percent realizácií máme na Slovensku a 40 percent v zahraničí. Hlavný rozdiel je v „papierovaní“, v samotnej realizácii už nie. Projekty v zahraničí si totiž pýtajú oveľa viac administratívy. Nie však zo strany stavby, ale úradov – ide skôr o pracovnoprávne vzťahy, daňové a odvodové predpisy, rôzne oprávnenia, povolenia a ostatné okolnosti, ktoré je nutné zabezpečiť a dodržať, ak slovenská firma pracuje v zahraničí.

Proreco má na svojom konte tisícky zrealizovaných projektov. Je medzi nimi taký, ktorý u vás špeciálne zarezonoval?

Zhoda dám: Vážime si klienta s niekoľko tisícmetrovou halou a rovnako s malou halou, ceníme si každý štvorcový meter, ktorý môžeme spraviť. Nie je to klišé, je to fakt. Sú projekty, ktoré žijú od začiatku „svojím životom“, a potom také, ktoré možno počas realizácie neboli ničím špecifické, ale zarezonovali až po nej. Jeden z mnohých príkladov je ten, keď nás – zamestnancov Proreca – pozval na posedenie jeden z klientov, aby sa aj týmto spôsobom odvďačil za našu prácu. Bolo skvelé vidieť jeho spokojnosť a nadšenie. Zároveň však bol výborný pocit i to, že sme videli konečnú podobu a využitie priestorov, na vzniku ktorých sme mali zásluhu aj my.

Zdá sa, že aj prostredie stavieb a priemyslu prináša do života príjemné zážitky a množstvo skúseností. Je tento proces obojstranne obohacujúci?

Zhoda dám: Veríme, že pre optimálne fungovanie firemných procesov sme skutočne obohacujúcim článkom. No nie z dôvodu, že sme ženy – naša práca závisí od schopností, nie od pohlavia. Tieto schopnosti sa neukazujú len vtedy, keď ide všetko podľa plánov, ale najmä, keď sa projekty stávajú, nazvime to, dynamickejšími. Niektoré zmeny dajú zabrať. Ale sú to prekážky a výzvy v jednom. Darí sa nám čeliť im úspešne. Je to spoločný úspech mužov a žien. Tu by sa hodilo povedať, že za úspechom sa okrem iného skrýva tímová práca kolegov a kolegýň naprieč funkciami a oddeleniami vo firme. Tú u nás máme a odzrkadľuje sa na výsledkoch.

Čo by ste odkázali ženám, ktoré zvažujú prácu „v mužskom sektore“, ale stále váhajú?

Miriam: Aby zahodili strach a verili si. Niekedy je práca s mužmi dokonca lepšia ako v čisto ženskom kolektíve. Ženy majú pevné miesto v technologickom a strojárskom priemysle, len tomu musia uveriť ony samy.

Jana: Aby sa nebáli prekročiť hranice medzi mužským a ženským profesijným svetom. Nie je to také zložité – totiž, veľakrát ležia na rovnakom území. Vychádzam z vlastnej skúsenosti, keď poviem, že sa tu stretávame s inteligentnými mužmi, ktorí sa k nám správajú s rešpektom a úctou. Navzájom sme si inšpiráciou.

Dagmar: Aby si uvedomili, že nezáleží na tom, či patria medzi malé percento žien v mužskom kolektíve, ale na tom, či ich baví práca, ktorú robia, respektíve pre ktorú sa rozhodujú. Vtedy budú mať dôvod tešiť sa do zamestnania. Preto, ak ich láka pre ženy menej typické zamestnanie, váhanie bude väčší risk ako skúsenosť na vlastnej koži.

Za rozhovor ďakujeme Dagmar Bečárovej, Ing. Miriam Chmelinovej a Ing. Jane Strakovej.